Textový koncept o tom, ako zle dopadneme, ak sa k našej planéte nezačneme správať lepšie, zahalili do lovecraftovského tajomna a hrôzy londýnski THUN. Informácie o tejto skupine či projekte sú pomerne skromné, album „Thun“ vydaný 6. júna je jej jedinou štúdiovou nahrávkou. Účinkujú na nej Hugo Wilkinson (basgitara), James Knoerls (bicie), John Higgs (gitary, vokály) a sólovým gitaristom tu nie je nikto menší než Karl Sanders, strážca americkej deathmetalovej sfingy NILE. Či takáto britsko-americká zostava bude hrať aj koncerty, ak nejaké plánuje, to je iste hudbou budúcnosti.

Tou ale nie je tvorba THUN, tá naopak nesie výraznú pečať minulosti. Sedem skladieb možno bez problémov označiť za doom/death metal, v doomovom spektre vychádzajúci hlavne z takých klasík žánru ako SAINT VITUS, CANDLEMASS, SOLITUDE AETURNUS – ťažká, valivá kovová masa, nie až taká naklonená vznosnej melodike ako napríklad dva posledne menované spolky, hoci priestor pre takéto budovanie nálady tu je. Neodškriepiteľným inšpiračným zdrojom sú takisto BLACK SABBATH, ktorí okrem stvorenia metalu ako takého položili aj základy pre jeho doomový subžáner. Vokálne je to oproti klasickému doomu o čosi drsnejšie, neraz už na polceste k doom/death metalu 90. rokov. Dostane sa aj na deathmetalový rev, tak v pomalých momentoch, ako aj na miestach, kde hudobníci pritlačia na pílu a máme tam dočinenia s nefalšovaným kovom smrti. Tým najstarším, vychádzajúcim z CELTIC FROST, a takisto vyslovene náklepovým, ktorý sa nebráni ani chaotickým sólovým výjazdom.

Z divokého vírenia THUN bez zaváhania prejdú do uvoľnených pasáží, odkazujúcich až na hardrockové sedemdesiatky, a harmónií, v ktorých sa čudujete, prečo ich autori ešte nevytunili hammondkami. Ťažobu a neraz aj agresivitu na niekoľkých miestach rozvoľnia jemné orchestrácie a keď si celý album niekoľkokrát vypočujete, uvedomíte si, že vám hudba na ňom až podozrivo pripomína iných londýnskych milovníkov hudobných príbehov, v ktorých medzi smrteľníkov vpadnú sily, s ktorými neradno kadejako fačkovať. Mám na mysli BULL ELEPHANT, ktorí sa ale púšťajú do rozviatejších, eklektickejších kombinácií prevažne extrémnejších metalových žánrov, niekedy sa im to trochu bije, v porovnaní s THUN však vyznievajú progresívnejšie. Zostava BE je anonymná, ale podobnosť v prístupe je neprepočuteľná až tak, že mám podozrenie, či THUN nie sú „tradicionalistickejším“ alter ego BULL ELEPHANT s „celebritou“ na gitare.